hmla
V dome na úpätí vládlo prazvláštne ticho. Vonku sa zošerilo a čakalo sa na búrku, ktorá sa pomaličky plazila spoza hory. Bolo leto, ale to hora ignorovala. Vzduch bol ťažký, ale chladivý. Ernestínka s námahou zavrela veľké okno výklenku. Chvíľku nehybne pozorovala blížiace sa mračná, a potom si prisadla. Linda priniesla hrnčeky s horúcim čajom. Zavila sa do mäkkej bielej deky na pohovke a uprela na mňa zrak.
Toto je čas, keď sa rozprávajú príbehy. Ani svetlo, ani tma. Napäté šero, ktoré tuší, čo sa chystá, kým vy v ňom opatrne tápete. A tak som začala rozprávať.
V čase, keď stromy rušili len divé kance a šípy kuší, keď vetry brál narážali len do stien z kameňa, v čase lúk obkľúčených lesmi ľudia chodili pešky, na koňoch a vozoch. Poľné cesty aj v lete viedli kľukato a klamne. Zima v kraji zatajila, čo len mohla. Záveje boli hlboké a rokliny nevinne zamaskované. Ľudia sa ale vedeli vynájsť, a v prípade, že nevedeli, radšej necestovali. Ak ich na ceste prekvapila hmla, zastavili, alebo zanechali svoje životy bezmedznému všepohlcujúcemu úkazu. Takmer nik, kto sa v akejkoľvek veci vydal do hmiel, sa nevrátil. Aj keď holý život spadal pod "akékoľvek veci", Henrik nemohol zastaviť. Vedel, aké konce ho v bielom obzore môžu čakať, ale vedel, aký koniec ho čaká tam, odkiaľ práve vyšiel. Hradby sa za ním čneli a on tomu bol rád. Hmla hustá ako čerstvé kravské mlieko mu pomôže, ak ho skôr nezbaví smeru, sily a cieľa. Husté chuchvalce sa mu prepletali okolo uší i rúk. Nadýchol sa, vydýchol a vošiel do hmiel.
Bolo mu vlhko. Košeľa pod kabátcom sa naňho lepila, nohavice mali kúsok k otvorenému plieskaniu o jeho lýtka. Striaslo ho zimou. Snažil sa postupovať jedným smerom, ale les, ktorý sa mu objavil v ceste hmlou, mu kľukatil cestu okolo pňov a kmeňov ležiacich na podraste. Dvakrát si udrel nos, tak znenazdajky sa pred ním vynorovali konáre stromov. Keby nie tej hmly, svietilo by slnko, pomyslel si Henrik, a chýlilo by sa k západu. Bol by som už oveľa ďalej. Ale za mnou by trielila svorka polonepríčetných loveckých psov. Bol to taký dobrý šľachtický zvyk. Chcel si byť šľachticom? Nahuckal si pár veľkých a silných členov hradnej stráže na pár cinkotajúcich mincí, prehlásil si sa za šľachtica a na toho pôvodného si pustil pár krvilačných šteniat. Bývalý šľachtic Henrik pokračoval ďalej a uvažoval, že za priaznivejšieho počasia by už bola vlastne väčšia tma. Tiež ho napadlo, že šľachtický chlebíček mu k srdcu vlastne nikdy neprirástol, a že by sa bol Horstovi asi ubránil, keby sa mu chcelo.
Ajaj. Stratil sa, teraz už to vedel. Les bol akýsi redší a zem stúpala. Otočil sa a plánoval sa kúsok vrátiť, ale to ho už nadobro zbavilo poňatia o smere, ktorým pôvodne šiel. Skoro si dal facku, taký bol z toho namrzený. Prešiel už taký kus svojej cesty k svojmu novému, nešľachtickému, no napriek tomu telesne celistvému životu. Dupol od zlosti nohou a vydal sa hore svahom. Hore hmla zredne a ukáže mi záchytné body. Chcel zastaviť, skryť sa pod veľký smrek, ako to radili pocestní a rozprávači. Lákalo ho to, rád by si posedel. Vliezol pod vetvy a vyskúšal mäkkosť podkladu. Na chvíľu si sadol, ale príliš sa bál. Bál sa, že nehybného ho hmla pohltí, a bál sa, že Horst, samoustanovený šľachtic a jeho psy pred hmlou rešpekt nemajú. Vydal sa ďalej.
Rešpektujte hmlu, je mocná a studená ako chladný závoj smrti. Tak to vravieval starý pevec, ktorý za pár mincí znepokojúcim hlasom spomínal činy a osudy dávne i nedávne, hrdinské i zbabelé. Henrik sa uškrnul nad predstavou, ako sa on sťa malý fagan vmiešal do davu neumytých dedinčanov a otrhaných pútnikov a so zatajeným dychom čakal, čo starec toho dňa odhalí. "Zastaň, skry sa a kajaj, vravieval starý rozprávač, ináč zblúdiš a v čistom ráne nájdu ťa nebohého. Ak nedáš na moju radu, dobre si hľaď svojho života, bo cesta slepá ťa zvedie k planinám. Tam hmla je večná a hustá ako medovina a mrazivá ako zimný východ slnka. Tam, ak si šťastný, stretneš Tých, čo spievajú, a tvoja smrť bude oplakaná."
Henrikovi nikdy nešlo do hlavy, ako môže v okolí, plnom zaoblených kopcov a údolíčok zaplnených zverou naraziť na planinu. Pýtal sa na to starca, ale ten na nej nástojil. Neprestajne dobiedzal s otázkami o Tých, čo spievajú, a ako to, že sa o nich vie, keď oplakali smrť každého, kto sa s nimi stretol. Dokonca sa nikdy nezabudol opýtať, čo za piesne to spievajú a odkiaľ ich majú. Starec sa vyhýbal odpovediam, ako to len šlo. Buď nevedel, alebo nechcel povedať, čo vedel. Raz, keď sa poslucháči rozišli a mince už spokojne cinkali v mešteku, ale Henrik stále neodchádzal, starý rozprávač mu pošeptal pár viet.
Nejak sa prinútil zastaviť. Svah, po ktorom sa lopotil nahor, skončil. Čakal, že sa nájde na vrcholku zalesneného kopca a hmla zredne. Hmla však nezredla. Zato stromy rástli už len za jeho chrbtom. Pred ním bolo len bielo, a to tak, že mohol kľudne vykročiť a prepadnúť sa o tri, tridsať či tristo siah. Premkol ho pocit, že všetka tá hmla vychádza z miest rovno pred ním, že sa plazí dolu do údolí a obaľuje všetko bielou prítomnosťou.
"Chodia samotní, v bielych plášťoch, že ich od hmly nerozoznáš, a nesú palicu. Obíď ich. Nehovor na nich. Nepozeraj do tváre zahalenej kapucňou. Vzdaj úctu. Pokloň sa a pokorne mlč."
Henrik rozmýšľal. Vráti sa do lesa, kde ho môžu čakať hladné a dravé, no podobne oslepené zvery? Ostane, či vykročí do neznáma? Nemá to vlastne jedno?
Vykročil. Miesto prepadliska, ktoré akosi podvedome očakával, došľapol do machu. Urobil ešte zopár krokov a obzrel sa. Stromy zmizli. Mach pod jeho nohami bol stále (divil sa tomu) a bol pokrytý inoväťou. Tomu sa Henrik musel diviť ešte väčšmi, pretože jemu samému vystupoval na čelo pot. Alebo sa to na jeho skráňach len zrážala hmla? Henrik pokračoval v chôdzi priamo dopredu. Bežať sa kvôli terénu a hmle neodvažoval, aj keď by najradšej uháňal ako vydymená líška. Napäto očakával, kedy hrebeň hory odbočí a zem pod jeho nohami znova začne klesať. Lesa v hmle sa bál, ale tam človek videl aspoň kmene a kmienky, húštie a lístie na zemi. Les obklopoval, chránil. Hmla olizovala, dobiedzala, oslepovala, miatla. A tam, kade Henrik kráčal, tam bola iba hmla a primrznutý mach ticho pukajúci pod nohami. Jeho kroky viedli stále rovno...
...bo cesta slepá ťa zvedie k planinám. Tam hmla je večná a hustá ako medovina a mrazivá ako zimný východ slnka...
Kam ja som sa to dostal, pomyslel si Henrik. Čo ak ich stretnem? Tých...? Nemal som toľko vyzvedať o starých legendách, radšej som sa mal učiť luhať, uplácať, vraždiť a vyhrážať sa - jednoducho vládnuť. Teraz by som sa neplahočil premočený hmlou a nebál by som sa neprítomnosti vlastného tieňa.
Ale aj napriek obavám Henrik pokračoval. Čo mu ostávalo? Zastať na takomto mieste bez vidiny prístrešku či pomoci nemohol. Nemohol si sadnúť, ani ľahnúť, premrzol by ešte viac ako bol. Šiel a šiel a šiel, nohy mu slabli, dych zrýchľoval. Smäd sa hlásil a žalúdok si to ani nedovoľoval, pretože by Henrika príliš vyrušil. Už dávno musela byť noc a tma... ale tu bola len hmla. A rovina. Planá a neplodná...
svet je tichý
a hudba mĺkva
pomedzi stromy uniká
zhasne
posledné slnce
na krídle lúčneho koníka
To je zvláštne. Zvláštne a krásne. Také smutné a prchavé, pomyslel si Henrik. V tom momente ho zamrazilo, ak ešte mohlo viac. Zastal a kolená sa mu roztriasli. Zdá sa mi to, zdá, vymýšľam si, to od osamenia a smädu počujem slová, to sa nedeje, ach, Bože pomáhaj...
Uvidel obrys. Dlhý, štíhly. Svetlo ako lucerna na lodi za búrky, ako prízrak skutočného svetla, svetlo čo nežiari. Bola to palica. Veľká, dlhá, biela palica. A držala ju ruka. Tá ruka pravdepodobne pokračovala bielym rukávom až k plášťu s kapucňou, ktorý sa pred Henrikom náhle objavil. Spieval. Nie plášť, pomyslel si Henrik, plášte nespievajú, spieva ktosi pod tou kapucňou. Mal pocit, a hlavne dúfal, že si ho pomaly kráčajúci obrys s palicou nevšimol, a tak robil opatrné kroky dozadu. Nedokázal odbočiť, tá tiahla pieseň ho omamovala.
zje nás noc
a steblá strachu
s nami sa letmo zachvejú
múdre
či plaché,
sny ajtak nás vždy odvejú
"O čom je tá pieseň?" vyhŕklo z Henrika, ako tak spiatočkoval. Obrys zastal. Ticho sa dalo krájať. S porciou hmly zdarma.
"O nás," povedal tichý mužský hlas.
Henrik zastal ako prikovaný. Naraz mu celý ten výjav začal pripadať pravdivý. Až príliš. Postava pristúpila k Henrikovi a pohla viditeľnou rukou. Nahla tak to neprirodzené svetlo na špičke palice k Henrikovej tvári. Henrik nemal čas udivovať sa nad tým, že to svetlo má, čo sa ľudských očí týka, chabý osvetľovací účinok. Miesto toho si nadával a horekoval: Panebože, čo som to spravil? Nemal som nič hovoriť, ani hlesnúť! Pokloniť sa a vzdať úctu, ja hlupák nepoučiteľný! A teraz si tu nadávam a tak sprosto likvidujem posledné minúty svojho mladého života! Aspoň pomodliť by som sa mohol! Au!
Muž v plášti Henrikovi stisol voľnou rukou bradu. Nahol hlavu. Čudoval sa. Prezeral línie Henrikovej tváre v nevidomom svetle. Vyžarovala z neho istota a tajomno. Zvláštne spojenie, napadlo Henrika. Inak sa triasol ako osika a dúfal, že čokoľvek z neho ten spievajúci muž spraví, nebude to večera nasledovaná elégiou.
Pustil ma. On ma pustil, vďaka, Ježišu! Obišiel ma. Nie, on vážne odchádza! Nie! Počkaj! Akokoľvek sa Henrik bál v prítomnosti tej podivnej postavy, v jej neprítomnosti sa bál omnoho viac. A tak sa rozbehol za mátožným svetlom palice, ktoré sa mu tratilo kdesi napravo v hmle. Chvalabohu sa mu podarilo muža dohnať. Ten sa ani neotočil, a tak ho Henrik nasledoval. Muž kráčal takmer pomaly, vyrovnane, stále rovnakým tempom. Nespieval, hlavu mal sklonenú. Henrik si myslel, že ten muž určite vie, kam ide.
Henrik zaspával. Plandal nohami za mužom v plášti už snáď hodiny, a on stále šiel, akoby ani nebol unavený, akoby sa nikdy neunavil, akoby nikdy nechcel zrýchliť... A spieval, určite spieval, ale Henrikovi to pripadalo ako sen, ako kratučké spánky medzi nekonečnou ubíjajúcou chôdzou. Ako sen mu pripadali aj postavy, ktoré sa občas mihli popri jeho kráčajúcom majáku. Boli malí i veľkí, vždy v bielom, palice svietili tým čudným svetlom - nesvetlom a spievali, všetci spievali. Zdalo sa mu, že niektoré postavy šli rýchlo, dokonca bežali. Prial si, aby bol v tom stave schopný rozlišovať medzi tým, čo skutočne vidí, a čo sa mu len sníva.
Henrik spadol, ale Spievajúci muž nezastal. "Počkaj," vydýchol Henrik, "počkaj, prosím."
Muž zastal. Neotočil sa, len povedal: "Nepros."
Henrik ho dobehol a znova pokračoval v tom únavnom pochode. Rozmýšlal o tom, čo mu muž povedal. Nepros. Henrik to chápal asi tak, ako chápe pekár stavbu katedrály. Prečo by ho nemal prosiť? To sa patrí, a okrem toho je mu vydaný na milosť a nemilosť! Alebo to chápal ako orloj kata. Alebo koza trojpoľný systém. Alebo... Henrik sa začal smiať, ako mu na um prichádzali stále nové prirovnania, a trochu aj od zúfalstva. Ako dlho ten vybielený chlapík pôjde? A kam? Nechodí v kruhu? Viem ja, či on niekam mieri? Či ma nechce udláviť vyčerpaním? Henrika napadali tucty spôsobov, ako by ho Chodec hmiel mohol okabátiť. Aj meno Chodec hmiel ho napadlo a páčilo sa mu.
"Kto si?"opýtal sa.
"Chodec hmiel," odvetil tichý hlas spod kapucne pred ním a muž ani nezastavil.
Henrik sa jednak podivil, jednak zhrozil a potom ho ešte napadol asi tucet otázok na tému ‚Ako som to pre živého Boha vedel a nevyčítal mi to náhodou z hlavy?' Bol veľmi rozrušený. Okolo neho prechádzalo čoraz viac spievajúcich postáv. Zachytil úryvok z čohosi, čo znelo ako ľúbostná balada, a kus niečoho rytmického, bojového. Sprvu sa zdalo, že postavy chodia v náhodných smeroch, ale po chvíli mu došlo, že stále smerujú od niečoho, a on a jeho sprievodca ich kolmo križujú. Chodili po planine v stále sa zmenšujúcich kruhoch. Henrik sa o tom presvedčil, keď zazrel jednu takmer stojacu bielu postavu dvakrát. Dostal chuť vytrhať si vlasy.
"Kam ideme?" spýtal sa Chodca.
"Tam, kde sa rodí mĺkva hudba."
"To sa tam nedá ísť priamo?" opýtal sa podráždený a vyčerpaný Henrik.
"Nie."
"Prečo tam ideme?" vypytoval sa Henrik.
"Bol si zvedavý," odpovedal Chodec.
Umieram hladom, smädom a únavou, človeče, kašlem na všetky miesta kde sa rodí akákoľvek hudba! Chcem jesť a zabaliť sa do čohosi teplého, lebo mi od zimy zachvíľu začnú praskať kosti. Ale bol zvedavý. Tak ako keď bol chlapec, aj teraz bol. A jeho zvedavosť bola zrejme väčšia než jeho hlad a smäd, pretože ho Chodec neprestával viesť. A tak po ceste k miestu, kde sa rodí mĺkva hudba, rozmýšľal. Veď čo mu aj ostávalo. V posledných hodinách stále iba chodil a rozmýšľal.
Rozmýšľal.
Chodec zastal. Henrik do neho narazil, lebo si to nevšimol. Preľakol sa a zaspätkoval. Hmla bola tak hustá, že keby do nej zvrchu niekto vrazil lyžicu, ostala by stáť. Okolo oboch postáv šumela tichučká melódia, ktorú nedokázal pomenovať. Pred Chodcom sa k tušenej oblohe zdvíhal stĺpec svetla. Toho zvláštneho svetla, aké svietilo v palici Chodcu hmiel. Henrik sa snažil zaostriť na to neosvetľujúce, prchavé svetlo.
Bože, boli to palice, tisíce a tisíce, poskladané poležiačky nad sebou v držiakoch z lesklých, asi kovových pásov. Vyzeralo to celé ako ohromná, štíhla žiariaca veža. Henrik tam takmer zdrevenel.
"Kolíska Mĺkvej hudby?" Chodec kývol, že áno.
"Je to prekrásne, Chodec."
Podchvíľou prišla postava v bielom, vzala si palicu, začala spievať pieseň a odišla smerom od nich. Niektoré ako vzali palicu, uháňali preč.
"Prečo bežia?" opýtal sa Henrik svojho sprievocu, stále stojaceho na mieste.
"To sú Bežci."
"Bežci hmiel?"napadlo Henrika.
Chodec prikývol a otočil sa. Henrik s obavami tŕpol, čo sa bude diať ďalej. Myšlienku, že ho Chodec chce uchodiť k smrti už dávno zavrhol, ale aj tak sa bál. Chodec sa jednou rukou opieral o palicu a druhou si stiahol kapucňu. Henrikovi spadla sánka.
...Nepozeraj do tváre zahalenej kapucňou. Vzdaj úctu. Pokloň sa a pokorne mlč...
A tak sa ohúrený a k zemi prikovaný Henrik hlboko poklonil. Pocítil jemný dotyk na zátylku. Napadlo ho, že sa mu čosi tak zložitého, strašlivého ale zároveň nádherného musí len snívať. Kolená sa mu podlomili a on klesol do machu potiahnutého srieňom.
Bielooký muž v dlhom bielom plášti odniesol svoju neosvetlenú palicu ku krehkej konštrukcii a vložil ju na voľné miesto. Špička palice sa znovu rozžiarila. Pozrel na Henrikovo ležiace telo a zaspieval svoju pieseň. Obišiel Kolísku, vytiahol inú palicu a odkráčal.
svet je tichý
a hudba mĺkva
pomedzi stromy uniká
zhasne
posledné slnce
na krídle lúčneho koníka
zje nás noc
a steblá strachu
s nami sa letmo zachvejú
múdre
či plaché,
sny ajtak nás vždy odvejú
Henrik sa prebudil na svoj vlastný výkrik. Hneď sa posadil a udrel. Pred jeho hlavou sa spokojne vetvila vetva veľkého smreka. Sedel v priestore chránenom hustým smrekovým ihličím. Vedľa neho rástol hríb a cez vetvy k nemu presvitalo nesmelé ranné slnce.
V žiadnom sne som nemusel toľko myslieť, pomyslel si Henrik. Vstal, vysúkal sa spod vetiev a popreťahoval sa. Mal pocit, že nachodil míle. Vymotal sa z lesa. Pokračoval vo svojom úteku pred Horstom a v treťom mestečku spomalil a začal rozprávať príbehy.
Ešte dlho potom sa Henrikovi vždy tesne pred zaspaním zdalo, že mu biela postava priložila k zátylku kúsok svetla a hneď sa stratila v hmle. Na ďalší deň rozpovedal ľuďom nový príbeh.
Bolo po búrke, vzduch bol čistý a svieži, plný vône lesa. Už bola dávno tma, ale Ernestínka neprestala pozerať von oknom. Linda otvorila oči.
"Nechcem vyzerať, že som nepočúvala, ale kto boli tí bielookí chodci a bežci?" opýtala sa.
"Myšlienky a nápady, Linda," odvetila Ernestínka a ja som prikývla.
Toto je čas, keď sa príbehy končia. Priezračná a pritom nepreniknuteľná tma. Teplo, ktoré vám dáva istotu, že sa nemusíte báť, že je niekto s vami a spraví vám kakao, aby sa vám lepšie spalo.