Ak sa vám do našej vzdelávacej inštitúcie častejšie ako mne chodiť podarí, možno ho za temného zimného predzápočtového poobedia po chodbách s plnými rukami duplexov chodiť a na dvercia klopať uvidíte. Od neho poznámky si vypýtajte,
všetky má. Zadania taktiež pýtajte, dá vám ich a hlasom unaveným vám povie, by ste ich nepájcovali.
Kedysi priemerný bol to študent fakulty. Vždy všetky zadania načas, ba až v predstihu mal, ateliéru viac ako večer pred konzultáciou sa venoval, staviteľstvo naozaj rysoval, statiku rátal. Piť nechodil, zato všetky prednášky zo
sociológie videl. Na beániách nebol, nezadaný ostal.
Jeden semester ateliér na kobercovom poschodí konzultovať chodieval. Chodil a chodil, zakaždým viac a viac duplexov, pracovných to modelov i škicárov si niesol... no konzultujúceho nikdy nezastihol, vždy na inšiu dennú dobu ho
odkázali. Ku koncu celé dni tam už trávil, na koberci smutne sedával, epedu zo sedačky priniesol si, i vankúš. A cvičiaci stále sa neobjavoval. Jedného dňa študent sa rozhodol, že oného pedagóga hľadať sa vydá. A tak hľadá doteraz...