Katedra dejín je miestom zvláštnym, podivuhodným. Odvšadiaľ na vás dýcha zabudnutá alebo nikdy nenaučená história a občas aj niečo iné...
Čujte tento príbeh. Raz, keď sa na skúške z dejín nedali použiť ťaháky, lebo boli pre veľký úspech všetky testy zmenené, písala skúšku jedna študentka. Poctivá študentka lámala si hlavu nad pôdorysmi, nechty si hrýzla, vlasy pomaly
si trhala, no napriek tomu spravila test len na 51 bodov. I prišla na rad hodina života a smrti. Doskúšanie. Nuž dostavila sa študentka na katedru a stresom a výzorom svojím zbedačeným rušila ostatných spolužiakov. Nakoniec prišiel
čas, a tak vošla do kabinetu a dostala otázku z umenia. Ani tušenia nemala, o čom je, čo na nej bolo jasne viditeľné. No tu, z čista jasna, študentka sa otrasie, pery sa jej samé od seba otvoria a rozpráva o umení a rozpráva.
Skúšajúci sedia v ohromení, profesori zo všetkých kabinetov a študenti zo všetkých loggií a krčiem prichádzajú sa na ten zázrak pozrieť. A študentka, keď dovysvetľuje, skončí. Pýtajú sa jej, ako to, že si si tak naraz spomenula?
A ona im rozpráva, zdeseným, ako posadol ju Vasariho duch, okolo práve putujúci, zľutoval sa nad jej zbedačeným stavom, a objasnil za ňu problém žiadaný. Nebyť to všetko po latinsky, aj by jej to A dali...
Potajme a pošepky nad novými ťahákmi sa vraví, že sa Vasari raz, keď bude najhoršie, vráti a spraví to za nás, a odvtedy skúšky z dejín toľkokrát opakujeme...