korinka | FAtales

Fatales 11: o Smetnej Ede

Nebolo to tak dávno, keď škola prvý svoj rozkvet zažívala, prosperovala i prvých to architektov do sveta exportovala. No vtedy ťažké doby bývali, verabože ťažké. No i v takých dobách na škole architekti študovali zápalistí, námahy sa neštítiaci, horlivá to chasa. I medzi nimi študentky taktiež sa objavovali, čo k obveseleniu, i zapálenejšiemu zápalu zapaľovalo.
Nuž k týmto študentkám i Eda sa priraďovala. Do navrhovania bez obáv sa púšťala, i spolužiactvu radila, i vypracúvala zadania svoje veškeré, ako len vládala. No ku koncu semestra vždy jej nálada sa pohoršila, Eda zamyslená chodila, čuvami v zemi šmátrala. Bo chudobná stvora to bola, Eda. Ako týždne bežali, na kartóny i materiály všakovaké jej gáža skromná nepostačovala. A tak Eda sa rozhodla, že sama si pomôže. Preto do zeme zraky svoje upierala, bo na zemi nie kartóny, lež krabice i papundekle všakovaké zhľadúvala a z tých modely svoje vytvárať sa jala. I prežila takto Eda obhajoby mnohé i zadania zakaždým v novom semestri rada dostávala nové.
No napokon, keď portfólio odovzdať treba bolo, i ho dať zviazať, Eda v štúdiu na škole Bellušovej pokračovať nemohla, bo peniaze na zemi len tak sa nepovaľovali.
No Eda ešte i dnes neďaleko školy sedáva, do zeme hľadí, kartóny, tégliky i tašky charakteru igelitného zbiera i stráži vo dne v noci. Na rohu strojáriny vo dne v noci sedí, na zadanie čaká.
Vravelo sa tak, že ak niekto zadanie jej dá, zmizne Eda, i neobjaví sa už viac. No i tak počuť bolo možno, že kto na model peniaze nenájde, ku Smetnej Ede nech ide i o materiál ju poprosí. Nejaká tá krabica i preňho sa nájde.

Smetná Eda