Svíčky. Kokso.
Team C.S.I. - team expertov.
Psychológ, Architekt, Hasič, Umelý Inteligent, Právnik (míč proti trudnomyslnosti, antropomorfná časť), Míč (míč proti trudnomyslnosti, neantropomorfná časť), na telefóne Zemědělský inženýr.
Aby som nemusela v škole na začiatku semestra referovať, že som celé prázdniny rešpektovala prirodzený biorytmus a v noci spala, podnikla som opatrenia, aby sa mi takéto zvrhlé počínanie sprotivilo. Šla som na Svíčky.
Ja sa vôbec vyskytujem na rôznych prapodivných akciách. Tunáke s kolegami expertmi máme zopár spoločných, Festival Fantazie v Chotěboři, napríklad. A Haluz, viacmenej. Viac, ako menej. Aj vidno, nie?
What the Svíčky is really about:
Svíčky sú šifrovacia súťaž, kde ide o to, aby ste ešte pár dní po jej skončení zisťovali, pod ktorou vrstvou otlakov sa nachádzajú vaše nohy a kde sa vám to tá hlava naozaj zasekla, a teda aby ste sa v priebehu dňa a hlavne noci fyzicky aj psychicky zhumpľovali. Niééé, robím si srandu.
Len fyzicky.
V podstate máte 20 hodín na vyriešenie 16 šifier, ktoré sú veselo rozmiestnené na trase dlhej cirka 25 kilometrov. Počítam tridsať, lebo ja nie som orientačný bežec a buzola mi viac pripomína prizmatické pravítko, ako kompas.
V princípe vyriešením jednej šifry dostanete polohu ďalšieho stanovišťa, kde je ukrytá ďalšia šifra. A tá vás pošle do ešte väčšej paže na ešte vyššom kopci v ešte pichľavejšej burine. Ale nakoniec skončíte znova v civilizácii. Ak sa cestou nestratíte.
Výborné na takejto hre je, že sa nemusíte starať o to, či vyhráte, lebo vyhrajú Prahory. Alebo nejaký iný tím, len vy nie, a tak si to môžete naplno užiť.
Osobnosti, ktoré Svíčky a podobné šifrovacie hry poznajú ako svoje otlaky, mohli tento odstavec preskočiť.
Ako sa to zbehlo
Ani neviem. Niekto, asi kolega expert Umelý Inteligent, mi povedal, že sa v auguste ide dakam na voľajaké Svíčky do Chateau de Boršč, a potom na hájenku ku kolegovi expertovi Zemědělskému inžinierovi, zhodou okolností takisto z Chateau.
A ja, že veď dobre. Podobným spôsobom som sa kedysi dostala do KSP tímu v hre Sendvič. Zábavné bolo stovky ráz refreshovať stránku Svíček na úchvatnom proslovenskom serveri wz.cz, ktorý nás blažil svojou rýchlosťou.
Na neviemkoľký krát sa komusi podarilo nás zaregistrovať ako náhradnícky tím, a tak sme znova stovky ráz refreshovali, aby sme zistili, či teda ideme, alebo nejdeme. Ale šli sme. Bojím sa, že by sme šli, aj keby ste nás tam nechceli. Wz.cz by nám
možno neprezradil, že nemáme ísť :)
Toto je varovanie pre bratov Čechov: Nedávajte svoje stránky na webzdarma.cz. Bratia Slováci trpia.
The gamé itself
O deviatej ráno sme boli vyhodení kolegom expertom (ďalej len k.e.) Z. Inžinierom, iduvším na letecký deň na tamojšom letisku, v Chateau (on k.e. Z.I. je letec, okrem iného). V Chateau sme sa lajdali po námestí, listovali v
Tmanuáli a mape č. 46 a dúfali, že sa pôjde k zrúcanine. Nakoniec sme zamierili do legendárneho Pančáku. Tam sme vylákali aj spriatelený tím KSP Haluz, ktorý s nami bol naobedovaný.
Sedím, na KSP Haluz tím hľadím, a čo nevidím? Matfyzák, matfyzák, matfyzák, matfyzák, chýbajúci matfyzák. (v rôznych štádiách ukončenosti štúdia). A my?
Keby sme nemali v tíme k.e. matfyzáka Umelého Inteligenta, ktorý sa k nám pridal, lebo nás má rád, asi by sme sa volali C.S.I. Odveci tím. Viacerí, drahí ostatní účastníci, ste sa nás pýtali, čo znamená C.S.I. Usúdili sme, že asi nepozerávate
televíziu, a tak sme sa na vás veľmi nemračili. Ale to ste sa pýtali, až keď sme posilneným vlakom pricestovali do Bílku. Navrhujem posilnený vlak premenovať na vlak vystužený. Rozdávanie letákov Haluze bolo veselé, lebo sa nám
veľmi rýchlo minuli. Pred začiatkom hry sme sa ešte stihli strategicky vyfotiť. Keby sme sa vyfotili potom, akurát by sme vás vydesili.
Prvá šifra,
tajnička a hra o písmenká ma znervózňovala. Kameň papier nožnice s kopou rýchlo sa meniacich ľudí, ktorí nás ozbíjali o písmenká, bol trochu nepríjemný, ale účel časovo rozdeliť účastníkov zrejme splnil.
Ale domyslieť, čo sa v texte skrýva, nebolo ťažké. Tak sme sa so 4/5 tajničky vybrali suverénne ku krmelcu v lese.
Druhá šifra, č. 35
tá nám netrvala dlho, akurát na nás zaútočili nejaké osy. Toto leto sú osy nejaké vyšinuté, voniame im. Tak sme si zabehali z ich dosahu, nakvapčal na nás dážď č.1.
Vlastne nám tá šifra trvala tak krátko, že jediné, čo som z nej postrehla bolo, že mám nájsť na mape Ševcovu skalku. Tak som našla. Ale v teréne nie. Mapa obsahovala závratne menší počet lesných ciest ako realita.
Ale nakoniec sme ju našli. Nie mapu, skalku.
Tretia šifra, č. 37
Boli sme akísi posmutnelí, keď sme sa to číslo dozvedeli. KSP Haluz tím, dávno rozložený pod skalou, mal myslím číslo 17. A ešte tam sedeli! Tak sme sa usadili a dívali sme sa.
A k.e. Umelý Inteligent naraz vyhlásil: "Slovo na konci textu na 4 písmená. Amen." A tak k.e. Sara (psychológ) napísala znenie katolíckeho aj evanjelického otčenáša.
A ani jeden sa nezhodoval s počtami písmen v zátvorkách, ale potom sme ho teda upravili. Najprv sme otčenáš vpisovali do mriežky 14x14, ale vychádzali nám hovadiny, tak sme nakoniec šípkami posúvali len tak po riadkoch.
Pekná šifra sa nám to zazdala byť vtedy, keď sme od skalky k rybníku odišli asi minútu pred KSP Haluz tímom.
Štvrtá šifra, č. 18 alebo tak nejak
Po ceste cez haldu žihľavy a inej hávede, po pichnutí k.e. Hasiča neznámym hmyzom a prešplhaní cez potok sme našli rybník u Sychrova. Jaaaj, trojice. Krásna šifra. Bola som aj užitočná pri trojici José - Plácido - Luciano.
Občas sme zavolali letcovi, ale hneď, ako to zdvihol, došlo nám riešenie. Tak od nás počul viackrát "už nič...už to máme."
My, nepostihnutí sršňami (okolité tímy nás varovali, a tak sme si sadli k vode) sme nemali čo ošetrovať, a tak nás šifra trochu zdržovala. Bola dlhá. Cestou k piatej šifre pri požiarnej stanici nás opršal dážď č.2,
ale úspešne sme ho zahnali masovým použitím plášteniek speciál.
Piata šifra, č. 17
Krásna. Asi v polovici cesty na nasledujúce stanovisko nám vždy napadla nápoveda zo Siriek, tak sme ju tentokrát už použili. Sedeli sme pri Nguyenovi a jeho morzeovkových očičkách asi 5 minút.
Asi je dobre, že sme netušili, kade a do akého konca sveta nás zavedie modrá značka. Stretli sme cestou znova KSP Haluz tím, a tak sme šli spolu. Teda, driapali sme sa spolu hore svahom. Hnus, vážení, hnus. Ale veď vy viete.
Akurát zapadalo slnko, keď sme sa blížili ku Štíkovu.
Šiesta šifra, č. 15
Napriek našim vyplazeným jazykom a plichteniu sa prvého stupňa sme pri studni získali číslo 15. To nás tak potešilo, že sme si hneď zavolali na hru o body. A vyhrali sme. Šifru sme študovali, študovali...no, niektorí sušili
premočené veci a jedli prvé Jesenky večera, niektorí hľadali baterky, ale ostatní študovali. U.I. a Hasič prišli na slabiky, nadmorskú výšku a počet domov...ale tie zastávky!!! To nás pomýlilo, a keďže sme neuvideli stĺpec s druhými
písmenami, prešli sme sa ďaleko dolu. A neboli sme jediní. Problém je, že IDOS a teda aj k.e. Inžinier tvrdil, že v zapažených Kladrubách
nieje vôbec nijaká zastávka. No fuj. Ale aspoň sme v Štěpánove na zastávke našli
strašne milučké mačiatko a jednu umytú šálku s dvoma tanierikmi. A potom som sa s kolegom Hasičom prebehla (eeeehm, rýchlo prešla) do Lhotky po nápovedu k siedmej šifre, kým ju pán nápoveda na telefóne riešil na počítači.
Siedma šifra, č. 19
Asi tri minúty nato, ako sme zatelefonovali do Kladrub zvyšku tímu nápovedu, nám tím volal späť, že už mu to došlo. Teda, z ich rozprávania vieme, že kolega Umelý začal čítať a čítal: "Vo...voda...žeby vodáreň!?"
načo bol drasticky zahriaknutý "Tiše!!!", lebo okolo sedela kopa tímov a trápili sa ešte aj potom čo sme odišli. Aj napriek tomu, že sme šifru už mali, neubzikli sme z Kladrub hneď, teda hlavne kvôli kolegovi Hasičovi
a mne, ktorí sme sa vyvliekli zasa do kopca a vláčili sme jazyky za sebou. A teda ešte kvôli milému, ale trochu strašidelnému páriku chatárov, ktorí sa vyšli spýtať, čože tam robíme, my svetlušky, spravili nám čaj a varené víno
a pustili nás na wc a do kúpeľne a napustili sme si u nich vodu a presušili nám tričká na kachliach. A toto, dámy a páni, Prahory ani Ústřední topení nezažili, lebo v tej dobe už boli voľakde v Liboháji.
Ôsma šifra, č. 17
Našli sme vodáreň. Zhasla mi baterka. Sadli sme si. Očistili sme notebook od taveného syra, ktorý sa rozpľacol v batohu. Wingdings nič. Vlhko. Zima. Čas. Nápoveda. Krížovka za 5 minút vyplnená. Zo 40 bodov bolo len 36,
ale vôbec nám to nevadilo. Zbalila som sa. Postavila som sa. Nenatiahla som nohy. Ajaj. A vtedy začala naozajstná zábava, cupitala som skrátenými krokmi k sútoku Cerhovky a Doubravy. V dedine Libice nad Doubravou,
na ktorú sme poceste narazili, ešte bolo otvorené pohostinstvo. Boli asi dve hodiny ráno. Prítomnosť civilizácie ma blažila.
Deviata šifra, č. 19
Keď sme sa doplahočili na správny koniec dediny a objavili pár tímov sediacich pod pouličným osvetlením, bol v podobnom stave už aj kolega Hasič. Hlavne preto, že na hru prišiel rovno z 12hodinovej smeny na 112tke. Tak sme
pod osvetlením boli aj s k.e. Právničkou zanechaní zvyšnými členmi tímu, ktorí išli brodiť Doubravu. Presnejšie, kolegyňa Sara brodila. Šifru nebolo ľahké nájsť, čo nám potvrdil tím, ktorý odišiel spod lámp po šifru pred nami,
vrátil sa po nás a pýtal sa, či tam tá šifra naozaj je. A samotná šifra. Ja, architekt, vravím: Predĺžme úsečky. Alebo zmerajme uhly. Nechcelo sa nám. Kolega expert Umelý Inteligent sa zamyslel nad siedmimi písmenami, ktoré sa
okolo elipsy vyskytovali, a vyhaluzil, že by to mohol byť nejaký názov na mape. A keď sa v okolí tímy pýtali na to, čo je pěnišník (či ako sa to píše, ja už som prestávala z tej zimy počuť), napadlo ho, že by to mohol byť rododendrón v
Liboháji. Ale dohaluziť bez dostatočného riešenia, to už sme spravili a pekne sme sa prešli...aj keď sme sa potom dozvedeli riešenie, verím, že naše riešenie bolo najlepšie. Zavolali sme si o celkové riešenie. Chudák Umelý asi ani
nevedel, či sa má smiať, alebo kliať, keď dostal odpoveď "pěnišník v Liboháji". Ja som navliekla cez jedny tepláky druhé tepláky, zobudili sme dvoch spiacich členov tímu a vyrazili sme. Otravná šifra. Naozaj sa mi zdala byť
škaredá, hlavne keď sme o ôsmej ráno sediac u organizátorov v hlavnom stane počúvali, ako si ľudia o to riešenie volajú.
Desiata šifra, č. 10
Cesta k Liboháju sa mi páčila. Nepotrebovali sme baterky, lebo sme videli krajnice na ceste. Šuchtali sme sa za vedúcou dvojicou nášho tímu, Umelým Inteligentom a Psychologičkou, a tí nás, vidiac našu kondíciu, zanechali pri odbočke
do Libohája. Síce sme ju najprv prešli, ale potom sme zistili, že je tam, kde cestu križuje vysoké napätie, a už sme boli naspäť. Za pár minút sa vynorili úspešní nálezcovia a tak sme sa usadili v škarpe a pozerali. Predstavte si to.
Ticho. 5 ľudí a míč sedí na alumatkách a pozerá na jeden mrňavý kus papiera a na text o úchylovi. A pozerá. A pozerá. A naraz Umelý vyriekne hlasom do toho ticha: "Pútač pri benzínke na Riegrovej." Nechápeme a pre istotu
obzeráme papier znova. On proste ešte fungoval. Kolega Umelý inteligent. Pekná šifra. Hlavne preto, že som ju nemusela robť ja. Tak sme veselo, ak sme ešte zvládali byť veselí, obehli plahočením druhého stupňa obďaleč
sediaci KSP Haluz tím, ktorí sa nám zdôverili, že šifru hľadali po celom Liboháji asi 1,5 hodinu. Jaj.
Jedenásta šifra, č. 12
Pred Chateau na ceste nás nejaké tímy obehli. Ticho som im závidela, že sa ešte vládzu hýbať. Ledva som sa plazila, ale keď sme vylúštili šifru, bola som šťastná, lebo bez pohybu som bola totálne premrznutá. No, čo človek
narobí, keď už prepotil do žmýkacieho stavu nielen svoje tri, ale aj Inteligentovo tričko? (Nie, aby vás napadlo sa diviť, ja som človek nevhodný do púšte, potím sa už po desiatich schodoch :)) Tak sme o 5 ráno docupitali k pútaču s
24 bodmi a odišli odtiaľ o 6tej s 12timi bodmi. Snažili sme sa prísť na trojice, aj sme čosi zo seba dostali, ale už som veľmi nevnímala. A ani nikto iný, obávam sa. Po zistení umiestnenia šifry bol Hasič, Architekt a Právnik poslaný na
námestie, aby tam obsadil lavičky. Presun bol vykonaný plichtením plazením tretieho stupňa. To vyzeralo tak, že som ľavou nohou stúpla na schod, preniesla váhu, a potom pol sekundy porozmýšľala, či spadnem, alebo nie.
Na lavičkách sa k nám priplichtil nejaký miestny feťák, ale šifrovacia hra nebola jeho šálka čaju, tak nakoniec odišiel.
Dvanásta šifra, číslo už si nepamätám
Tak sme si sadli na lavičky a pozerali do dvanástej šifry. Milé príbehy. Napadlo nás, že to má niečo spoločné s nápovedou od Klaudie Šifrovej zo Siriek, o tom, ako volala 158. Nakoniec, máme v tíme človeka, čo robí na 112.
Ale boli sme zničení, drahí spolubojovníci. A hlavne nám bola neuveriteľná zima. 5 minút cesty od našej polohy býva k.e. Zemědělský Inžinier a čakal na nás aj s vyhriatou kúpeľňou. Tak sme si povedali povzbudzujúcu skutočnosť,
že Prahory už ajtak nepredbehneme, a vydali sme sa plazením vpred do skautskej klubovne za organizátormi. Tam sa naše sebavedomie pozdvihlo zistením, že niektorí z vás trpeli v tom čase ešte dokonca v Kladrubách pri neSudoku, a
pri vedomí, čo vás čaká pri vodárni a v Liboháji sme vás úprimne obdivovali za výdrž. Pred vyhodnotením sme uprednostnili čerstvý čaj, teplé buchty s makom a slivkami, pohovku a spomínanú vyhriatu kúpeľňu, ale myslím, že
organizátorom to nevadilo. Tých 5 minút cesty ku kolegovi Nápovede nám ajtak trvalo asi 20 minút reálneho času.
Záver
Mne sa Svíčky páčili. Právnička má zápal ľadvín a ja nemôžem s kolenom do schodov, ale ajtak si myslíme, že to stálo za to. A nazbierali sme skúsenosti ako účastníci. A použijeme ich proti vám, HAHAAAAA! Tešte sa na Haluz, lebo je na čo.