Ocitla som sa v porote literárnej súťaže M.Ú.Z.A..

Chcela som v nej byť? Si píšte. Veď čo je lepšie, ako keď chce niekto naozaj vedieť, čo si myslíte? Tiež som si mohla ako jedna z troch osôb prečítať všetky poviedky a mesiac o nich dôležito mlčať, pyšná jak držiteľ štátneho tajomstva.

A tak som prižmúrila obe oči a naškrabala fakty na medajlónik, ktorý zo mňa robil aspoň približne kvalifikovaného porotcu. Čestné uznanie z literárnej súťaže Jašíkove Kysuce? Mám. (Skoro dvadsaťročné, ale mám.) Copywriting? Robím (s 5 ročnou pauzičkou, lebo veď matka). Šéfredaktorka časopisu ASB? Bola som. (Ahoj Ľudko! Ako?) Aj tak bolo zo všetkého najdôležitejšie, že sa činím vo veľmi činnom literárnom klube. Veď keby neboli Spisopriatelia a Aj Ty Môžeš Písať, nebola by ani súťaž M.Ú.Z.A..

Aké to bolo? Bola to radosť. Všetkých 26 poviedok som prečítala za tri a pol hodiny. V podstate som ich inhalovala, nechala lúhovať v kotrbe a neskôr čítala znova. Niektoré ma zaujali hneď na prvý raz, niektoré na druhý. A niektoré ma nechceli opustiť až do natáčania výsledkového podcastu. Kerý je tu:

Bolo na porotcovaní niečo ťažké? Jop. Obhájiť si názor na poviedku a priradený počet bodov pred samotným autorom. To človeka núti zapojiť mozgovňu a jasne sformulovať, „čo tým chcel porotca povedať“.

Budem porotcom aj v budúcnosti? V pohode ma na to ukecáte.

Ale idem predtým dačo napísať, nech nemám nabudúce taký imposter syndróm.

P.S. Kto sú tí žúžo ľudia so mnou v podcaste? Vydavateľka a spisovateľka Katarína Soyka a Pán Bratislavy – autor, marketingový kreatívec a moderátor Andrej Csino.